Pamätám si na deň, keď ma zobrali od mamini. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mamine, ale ona bola veľmi ale veľmi chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a vraj im ide na nervy ten neporiadok, čo ja a moje sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Len nás dvoch. Túlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; a ani tak nás nikto neprišiel ani len pohladkať. Toľko nových objektov, zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mňaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú. Páčia sa mi "malí ľudia", deti, vyzerajú tak milo a smiešne, ako keby sa so mnou chceli hrať. Celý deň zostáváme v malej klietke; niekedy protivní ľudia buchnú do skla a vystrašia nás. Často nás vyberú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť. Vždy od nich počúvame slová "ach, aké sú rozkošné, chcel by som jedno!" ale nikdy si nás nikto nevezme. Moja sestra umrela minulú noc, keď už bola v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnou kožušinu a cítil som, ako život uniká z jej malého vychudnutého tela. Počul som ľudí hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najrýchlejšie opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytí bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, pretože jej telo ráno vybrali von z klietky a zakopali.
Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný to je deň! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a otecko hovoria, že som milé a dobré šteniatko! Dostal som meno Angel. Rád olizujem moju novú rodinu. Rodina sa o mňa vzorne stará, majú ma radi a sú nežný a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa čo najviac odvďačiť tímto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrajem na naháňačku pričom ja naháňam ju. Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké inekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a hovorila, že to bude v poriadku. Tak som sa nebál. Veterinár musel povedať niečo smutného mojej milovanej rodine, pretože vyzerali strašne smutne. Započul som niečo ako "silná dysplazia kĺbov" a niečo o mojom srdci. Počul som veterinára oteckovi zašepkať niečo o "množiteľoch" a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma milujú a ja ich mám stále veľmi rád. Už mám 6 mesiacov. Vonku, kde sú iné šteniatka silné a bláznivé, ma hrozne bolí čolen sa trošku pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať si s mojim malím dievčatkom, a ťažko sa mi dýcha. Ale aj tak sa zo všetkých síl snažím byť silným šteniatkom, akým by som mal byť, ale ono to je tak ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko tak smutné a keď počúvam mamku a otecka hovoriľ, "asi nastal ten čas".
Niekoľkokrát som bol na tom mieste pri veterinárovi no správy nikdy neboli dobré. Vždy hovoril o "dedičných problémoch". Ale ja predcalen aj naďalej chcem cítiť teplé slnečné lúče tak teplého a veľkého slnka, behať, hrať sa a túliť sa k mojej rodine. Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločnicou. Teraz ma už bolí čolen postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať bolesťov. Cítim že ma opúšťajú sily a pomaly sa je oddávam. Naposledy ma vzali do auta. Všetci sú tak smutní a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád. Čo som urobil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy mojeho dievčatka! Vystrčím jazyk, aby som jej olízal ruku, ale nemôžem. Zaskučím od bolestí. Stôl u veterinára je tak studený! Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do mojeho kožúšku. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne olízať ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma nežne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim ako do mňa vchádza pokoj. Teraz jej už môžem nežne olízať ruku. Začínam vidieť sny. Vidím prichádzať moju mamu a mojích bratov a sestry. Na vzdialenom krásnom a pokojnom zelenom mieste. Hovoria, že tam nie je bolesť, len pokoj a šťastie. Dávam mojej rodine zbohom jediným zpôsobom, aký viem - slabím zavrtením chvostíka a pritulením sa. Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. "Viete", povedal veterinár, "šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov". Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde mnoho rokov, kím svoju milovanú rodinu zase uvidím. Keby sa to len bolo všetko odohralo inak!
Venujem môjmu prvému šteniatku Rite, ktorá mi svojou smrťou otvorila oči. Vea
Komentáre
Chudacik