Tento článok je jeden z najnádhernejších aké som kedy čítala :(
Keď som bola šteniatko, zabavila som ťa svojou hravosťou a zakaždým som ťa rozosmievala. Nazýval si ma svojím bábätkom a cez mnohé porozhrýzané topánky a iné pohromy som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, prekotúľal si ma na chrbát a dlho škrabkal na brušku. Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, ako si predpokladal, pretože si bol hrozne zaneprázdnený, ale tak či tak sme to spolu zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, počúvajúc tvoje tajomstvá a sny a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, pretože vraj zmrzlina nie je dobrá pre psy) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na konci dňa.
Postupne si začal tráviť viac času v práci a bol si zaneprázdnený svojou kariérou, viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný. Nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutie, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a radovala som sa s tebou, keď si sa zamiloval. Ona, teraz tvoje žena, nie je "psíkar" - ale i tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a počúvala som ju. Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli deti a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o nich starať. Ale ty a ona ste sa báli, že by som im mohla ublížiť a ja som potom väčšinu času strávila zavretá v inej izbe alebo v klietke. Keď tvoje deti vyrástli, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňou hore, na svoje vratké nožičky, strkali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký ojedinelý. Vkrádala som sa do ich postelí a počúvala ich trápenia a tajné sny a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na príjazdovej ceste.
Bývali časy, že keď sa ťa spítali, či máš psa, a ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a hovoril si im o mne príbehy. V posledných rokoch už povieš len "áno" a zmeníš tému. Už nie som "tvoj pes", ale "len pes". Rozčuľujú ťa všetky výdaje na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené mať zvierata. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, kedy ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, ale keď sme prišli do zvieracieho útulku, bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal si dvom ženám, koré si ma preberali: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenami a venovali ti bolestivý pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď s "papiermi". Musel si nasilu vytiahnuť prsty tvojho syna z môjho obojku, keď kričal "Nie, ocko! Prosím, nenechaj im zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť. Akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa somnou priateľským pobúchaním po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol vziať si môj obojok a voditko. Ponáhľal si sa, pretože si mal nejaký termín a teraz mám jeden už aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé pani povedali, že si o všetkom vedel určite už o niekoľko mesiacov dopredu ale neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou "Ako len mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť do jedla sa stratila už pred mnohými dňami. Najskôr som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho koterca, dúfajúc, že si to ty, že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen… alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti s hravosťou šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Počula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou uličkou do oddelené miestnosti. Veľmi tichá miestnosť. Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi silno búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Ako už to mám v povahe, viac som sa strachovala o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem tak isto , ako som poznala každú tvoju náladu. Jemne mi oholila prednú labku a slza stiekla dolu po jej tvári. Oblízla som jej ruku tak isto ako som bola zvyknutá teba utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Pocítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela. Ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno rozumela psiu reč pretože povedala: "Je mi to tak ľúto. Ja za to nemôžem. Ver, ja to nerobím z vlastnej vôľe..." Pohladkala ma a pomali mi vysvetľovala, že je to jej práce zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi.
A s posledným zbytkom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na tebe myslieť a čakaťt navždy. Keby ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Tento článok som preložila ja (V.) ale autorom je Jim Willis.
Komentáre
au..
Veľmi smutný príbeh..
tento príbeh
.......................................
Babsi444: ja mám doma 12 havov a bola by som mŕtva ešte predtým ako by opustili náš dom.....